Mama denník / Ako som sa stala mamou

14. novembra 2019

Je posledný týždeň pred termínom pôrodu a ja sa cítim čudne. Dokonca niektoré dni som mala také či už nepoviem Petimu nech sadáme do auta smer nemocnica, ale nerobím ešte zbytočnú paniku. Pobalená som keby niečo a pre Petiho veci tiež mám nachystané keď si po nás príde do pôrodnice. Keď už budeme TRAJA. Počas dňa kedy je Peti v robote je môj ocino v pohotovosti keby niečo,ale stále dúfam, že to nepríde v deň kedy je Peti preč, pretože by som chcela, aby tam bol s nami. Poslednú kontrolu mám dohodnutú na 19.9.2019 a vtedy by mal byť aj termín, keby bolo všetko dobré termín je možný aj na 23.9.2019. Tak uvidíme.
Noc pred termínom. Spala som. Síce na etapy, ale spala. Pozerám na Petiho budík. Je 6,00 hod. Vstávame, pretože nám primár kázal prísť hneď ráno keby náhodou. Berieme to s Petim tak, že dnes je ten deň kedy by sme mali byť posledné hodiny len my dvaja. A je to aj cítiť. Som trochu nervózna pri zapínaní zipsu na kufri, ale v hlave si vravím, že to zvládneme, že ten pôrod dám a budeme o chvíľu traja. Určite bude všetko dobré. Malého však v brušku veľmi necítim. Je akosi ticho akoby vedel, že sa niečo chystá..
Cestou v aute nám hrá pesnička od Tones and I – Dance Monkey, ja držím v ruke telefón a točím video. Nás dvoch, aby sme to mali ako spomienku na cestu do nemocnice. Snažím sa nemyslieť negatívne, smejeme sa a bavíme sa s Petim bez toho, aby sme riešili čo sa bude diať o chvíľu. Hladkám si bruško, ale malý je stále podozrivo ticho.

Sedíme v čakárni. Je tu veľa mamičiek. Niektoré s kuframi, niektoré držia len v ruke tehu knižku, niektoré si hladkajú bruško a čakajú na bežnú kontrolu. Ja sa na bežnú kontrolu necítim. Začínam byť nervózna. Aj Peti je už tichšie ako cestou sem. Konečne Kubi spravil malý pohyb a mne odľahlo.

Podávam sestričke tehu preukaz. Poviem jej váhu, zmeria mi tlak, moč je negatívny a pýta sa ma či mám nejaké ťažkosti. Vravím jej len, že malý je dnes nejako ticho ako iné dni, ale inak je všetko v poriadku. 

..dnes teda ideme na to pani Černická, hláste sa prosím na príjem o chvíľu vás prídem pozrieť. To je celé čo si z tej kontroly pamätám a vlastne v skratke všetko čo mi primár povedal. A ten knedlík v krku. Sestrička mi podáva tehu preukaz a ukazuje mi dvere kam mám ísť. Petiho výraz sa nedá opísať. Je nervózny, ale škerí sa na mňa keď mu hovorím, že dnes to teda bude.
Som tu. Peti mi zložil veci pri posteľ a dáva mi pusu. Je nás tu 5 žien. Dve sú na pásoch, jedna rodí /RODÍ!/, jedna prišla so mnou a ja. JA! Stále mám pocit, že snívam. Vyzerá to, že dnes budem mama, haha. Po spísaní papierov, po poslednom vyšetrení mi sestrička pripína meno na ruku a posiela ma k pásom. No a tu – na pásoch – sa to začalo kaziť.

...
Plač, plač, plač a ja plačem tiež. Gratulujem Zuzka, máte krásneho chlapca. Náš Kubi. 19.9.2019 o 8,40 hod. som sa stala mama. MAMA! Bol taký maličký, ale krásny. V tej eufórii som si nezapamätala ani miery, pretože som to musela všetko rozdýchať čo sa vlastne stalo. Keď si predstavím, že sme mohli o neho prísť tým, že sa mu už u mňa v brušku nepáčilo a nedostával veľa kyslíka. Slzy v očiach. A to je vlastne aj odpoveď prečo Peti nebol pri pôrode a prečo som ho tam nakoniec ani nevolala. Zbehlo sa to všetko veľmi rýchlo a zároveň už doma sme sa rozprávali, že keď si budem priať aby tam bol tak tam bude pri mne, ale nakoniec to skončilo takto a ja som ani nevnímala kto je alebo nie je okolo mňa. V hlave som mala len to, aby bol Kubi v poriadku.
Ležím na izbe. Tečie mi infúzka. Na ruke mám už 2 náramky. Ten prvý je len s mojím menom a ten druhý..ten je s menom nášho syna. Chvíľu sa naň ešte pozerám,vstrebávam emócie a pocity. Takto som si to nepredstavovala..pôrod,po pôrode, ani tie pocity a emócie, ktoré s človekom tak zamávajú. Človek môže čítať milión článkov, vidieť videá, pôrod, ale nič z toho nie je také ako keď to prežíva na vlastnej koži. Chytám do ruky telefón po niekoľkých hodinách ležania. Je tam kopec esemesiek a neprijatých hovorov. Ani som ich neotvorila len volám hneď Petimu..

Po ďalších pár hodinách prichádza sestrička a tlačí pred sebou malú vaničku. Sú tam dve bábätká. Spolubývajúcej a moje..MOJE. Slzy. Snažím sa nachystať na “prisatie“ malého. Som neskutočne unavená, ubolená, ale tým, že mi priniesli malého cítim neskutočný príval energie. Setrička mi ho priniesla so slovami, že otvára ústa tak skúste. Malý bol veľký bojovník, pretože mlieko som si do nemocnice nepriniesla ako iné maminy. Síce som ho mala, ale nechcelo sa mi spustiť. Mala som zo začiatku len kolostrum, ktoré je síce výživné pre malého, ale nemala som ho toľko, aby mu zahnal hlad. Najmä večer kedy bol hladný najviac. Takto mi ho nosili na izbu aj na druhý deň až pokým ma nepreviezli na druhú izbu kde spolubývajúca mala už bábätko pri sebe nastálo. Ako sa blížila 4tá hodina – koniec návštev, potom ako odišiel Peti prišla sestrička so slovami či sa cítim na to vziať si malého k sebe. No a tuto to začalo.

Hrdinsky som ubolená prehlásila, že som a že to zvládnem. Ten zvyšok dňa a noc bola pre mňa kritická. Od pôrodu som poriadne nespala, bola som ubolená a o malého som sa začala báť keďže som nemala mlieko a zároveň bolo to pre mňa všetko po prvýkrát. Potom ako som malého uložila do postieľky tak som sa emočne trochu zrútila. Poplakala som si tak, že spolubývajúca plakala so mnou. Nebolo to za to, že som nejaká citlivka alebo ako to nazvať, ale tie emócie prichádzali postupne. Proste je to neskutočná zmena a každý sa s tým vyrovnáva inak a ja som sa takto.

Prvá noc. Kubi sa zobudil. Idem ho prebaliť. Prvý x ho idem prebaliť. Chytám jeho malé telíčko do náručia, položila som si plátenú plienku na posteľ, pretože prebalovací pult bol obsadený a idem na to. Kázali mi mu dezinfikovať pupok pri každom prebaľovaní, ale ja som sa ho bála tak stláčať ako mi to ukazovala sestrička. Cítim, že  som spotená až za ušami.V hlave som si opakovala, že to nejako zvládneme a ja už zajtra budem prebaľovať ako špičkový prebaľovací servis. Ha!  Akurát sa aj pokakal. Tá prvá bábätkovská kakanka,haha. Tak som ho umyla, dala sudokrem na riťku a zapla plienku. Plienka mu bola veľká, ale nejako sme ju zapli. A prichádza kojenie. Dlhé, dlhé kojenie a potom našťastie spánok. Hrdinsky som sa búchala po hrudi, že sme to zvládli. To som, ale nevedela,čo prinesie noc keď začal byť naozaj hladný. Spolubývajúca kojila ako drak. Do jej malej to padalo ako do studne za čo my sme bojovali pri každom kojení a mne tiekli slzy od ľútosti, že malý je stále hladný. Ale bojoval, stále sa prisal a skúšal za čo ho milujem ešte viac. Pila som Vineu, minerálku Drobček, dojčenské čaje Hipp, ktoré sme mali k dispozícii v nemocnici a doteraz pijem ešte Vineu, čaj od značky Hipp a Rajec púpavu, ktoré mi pomáhajú pri tvorbe mlieka.

Mlieko sa mi spustilo neskoršie ako je obvyklé. Najskôr prišla horúčka a až po príchode sestričky sme zistili čo sa deje, haha. To bol môj zlomový bod kedy časť stresu zo mňa opadla a ja som sa doslova od radosti a šťastia vznášala. Niektoré kočky mali problém s prisatím, niektoré bábätka zase nechceli ani klobúčiky, iné zase nemali mlieko, iné zase nechceli kojiť atď. V nemocnici sa stretnete so všetkým.
V nemocnici som mala pocit, že si s malým žijeme v nejakej bublinke ďaleko od civilizácie, haha. Na max hodinu som videla svoju rodinu a to bolo všetko. Každý deň sa mi zdal rovnaký, veľa som premýšľala, chcela som ísť domov, chýbal mi Peti, malého mi stále vážili, brali na vyšetrenia a ja som tŕpla či je všetko v poriadku.

A potom prišiel ten deň. Môžete ísť domov pani Černická, všetko je v poriadku..a až vtedy, vtedy sa to začalo..rodina..MY TRAJA..


Posledné pocity

- nikdy som si nemyslela, že dni v nemocnici po pôrode budú pre mňa tak psychicky a najmä emočne náročné,
- malý Kubi zmenil náš život, rodinu, postoje, priority, udal nový smer a zmysel našej rodine,
- mám menej času pre seba, pretože celý deň som s ním a tak mi to vyhovuje, večer keď nezaspím pri jeho uspávaní o 6-7 hodine tak upratujem, sadám za notebook a čítam články, pozerám videá alebo píšem články na blog - trochu vypínam a venujem sa sebe a Petimu, ale nesťažujem sa, pretože sa snažím byť tu vždy pre Kubiho keď ma potrebuje,
- Kubiho vôňa je proste ako droga, na ktorej si fičím už skoro dva mesiace a nikdy jej nebudem mať dosť – ok, keď bude veľký /dospelák/ už mu asi nohy pusinkovať nebudem, haha.
- prvý mesiac som si myslela, že zomrem od únavy, pretože potom ako som malého prebalila, nakojila a znova uspala som nemohla zaspať a cez deň sa pospať nedalo..no a teraz? Nemám problém v noci zaspať behom sekundy ako zaspí aj Kubi. Moje telo si už po vyše mesiaci zvyklo na nový režim,
- prvý mesiac ma neskutočne boleli kríže z neustáleho zohýbania, prenášania kočíka, nakláňania..teraz je to už len občasná záležitosť,
- o prsiach vám poviem len jedno – vlastne dve veci..už nebudú nikdy také ako pred pôrodom a druhá vec kým mi ich malý rozťahal tak, aby išlo mlieko to neskutočne bolelo –  NESKUTOČNE, preto odporúčam ich mastiť už min.posledný mesiac pred pôrodom,
- vždy keď sa na Kubiho pozriem je to láska – neopísateľná láska, keď si niekam odskočím bez neho mám pocit, že mi niečo chýba, ponáhľam sa, aby som bola čo najskôr doma, sú tu aj obavy či všetko čo robíte je správne, počas noci mu kontrolujem nos či mu nie je zima, prikryjem ho keď sa odkope, zobudím sa len na jeho mrnknutie a keď sa ku mne pritúli – ach, je to láska..Mamina LÁSKA.


Zverejnenie komentára

Ďakujem Vám za komentár :)

© Accessories for beauty. Design by FCD.